Na začiatku školského roka sme vyhlásili súťaž „Príbehy s goralčinou“, aby sme sa na chvíľu vrátili k našim goralským koreňom. Žiaci mali za úlohu napísať text, v ktorom bude nejaká časť po goralsky. Opäť nesklamali a napísali množstvo zaujímavých príbehov.
Na ukážku sme pre Vás vybrali prácu žiaka M. Pitáka, v ktorej použil goralčinu v spojení s aktuálnou spoločenskou situáciou. Prajeme Vám príjemné čítanie.
COVID
6. marec 2020 – Deň ako každý iný, no predsa sa zapíše do našej histórie epidémia, ktorá bola vo svete, a dostala sa až k nám na Slovensko. Prvý prípad a ľudia prepadli panike. Začali bezhlavo nakupovať ryžu, múku, rúška a trvanlivé potraviny.
Po čase zatvorili obchody, školy, kostoly a celé rodiny. Nemohli sme ísť ani na návštevu k starým rodičom, to bolo na tom to najsmutnejšie. Ja som však so svojimi starými rodičmi komunikoval cez Skype, čo bolo veľkou výhodou. Babka pri každom telefonovaní lamentovala: „Marianku, cego me še to dozyli. Je to vieľke nestensče pře caly šviat. Strašne še bojime vo šebie, ale i vo vos. Nojvincy jako še bedyme muoc chruonič. A bardzo se vozyme a dženkujeme za potraviny, ktore nom davoče před džviře. Bedyme radži, kje še zaš zejdyme při spolecnym poludžinku.“ Boli to od babky veľmi silné a pokorné slová, ktoré mi ostanú navždy v pamäti.
Postupom času sa situácia začala zlepšovať, šli sme na testy, aby sme po dlhej dobe mohli navštíviť našich starých rodičov. Bol to neopísateľný pocit, keď sme sa opäť mohli vidieť naživo.
Čas plynul a zistili sme, že toto šťastie zo spoločných chvíľ je len chvíľkové. Nastala druhá vlna... Znova sa opakoval ten istý scenár, ako to bolo pri prvej vlne. Och...
Život pokračoval nezastaviteľnou rýchlosťou, našťastie sme boli všetci zdraví. Až jedno ráno nám zazvonil telefón. Volala babka. Plakala. Bola veľmi vystrašená. Moji rodičia hneď utekali k nej, keďže starej mame nerozumeli v telefóne len: ,, Prose vos, přidžče hnet do nos. S tatm je žle!“ Rodičia neváhali a šli k nim. Skonštatovali, že je potrebné privolať záchrannú službu. Tá prišla a ihneď brala dedka do nemocnice. Babke sa v tej sekunde zrútil svet. Plná strachu len plakala a opakovala slová: ,,Co bede robič. Co se len sama pocne?“ Spoločne sme sa však zomkli a prosili Boha o uzdravenie. Vtom zazvonil telefón, dozvedeli sme sa, že za tým nie je žiadna korona, ale upchatie cievy v mozgu. Všetko však dobre dopadlo a po pár týždňoch sa dedko vrátil domov.
Aj keď sme zažili ťažké chvíle, dnes už viem, že nás to ako rodinu zomklo. Ako by povedala moja starká: ,,Džinkujeme kazdy džň Panu Bogu, ze to zle še na dobre vobručilo.“
Som za to nesmierne vďačný a verím, že ďalšie „korona dni“ nám prinesú už len pozitívne správy, nielen pre moju rodinu, ale pre všetkých ľudí na svete.
Marián Piták, 9.A