Volám sa Jakub, som žiakom deviatej triedy, ktorú za chvíľu ukončím a vydám sa do sveta veľkých stredoškolákov. Momentálne mám štrnásť rokov, za týchto štrnásť rokov som mal česť spoznať len moju prastarú mamu, o prastarom otcovi som počul iba z rozprávania.
Do súťaže o najstaršiu svadobnú fotografiu som vybral práve ich fotku. Pochádza z 12. 04. 1947. Prastará mama sa volala Terézia Fernezová, rod. Patrónová, a prastarý otec sa volal Ján Ferneza. Prababka mala úctyhodný vek, keď zomrela, dožila sa krásnych 87ich rokov, čiže prežila aj druhú svetovú vojnu a niekoľko ďalších dôležitých svetových míľnikov. Pradedka si nepamätám, keďže zomrel dávno predtým, než som sa ja narodil. O ňom som počul len z rozprávania. Spolu vychovali osem detí a dve deti – dvojičky – sa narodili už mŕtve. Prababku si tiež veľmi nepamätám pretože som bol malý, ale vždy si na ňu spomeniem. Vždy sme sa k nej na návštevu tešili spolu s mojimi súrodencami. Bývala v malom žltom domčeku, tam pri kaplnke smerom do Gaceľa, cez rieku od nášho domu to bolo hneď naproti. Spomínam si, že sme sa z jej dvora vždy pozerali na náš dom a hovorili si, ako je to len blízko. Ja s mojimi súrodencami sme vždy sedeli na jednej kope na gauči, boli sme malí, asi sme sa dosť vtedy hanbili. Z tej izby sme vždy hľadeli na hlavnú cestu, ako jazdia všetky možné autá a aký je ruch bývať takto pri ceste. Hoci si na pradedka nespomeniem, verím, že aj on bol veľmi dobrý človek ako prababka. Keď som sa pozeral na ich svadobnú fotografiu, hneď som si pomyslel, že je to čistý ujo Jano, strašne sa mi na neho podobá. A prababka to bola veľmi pekná žena, na tej fotke je taká krásna, mladá a aká nežná. Šaty mala krásne a jednoduché, vtedy ich nemalo kedy zaujímať, akú vlečku im treba, čipku či aký závoj. V jednoduchosti je krása. Vtedy neriešili ani prírodu, kde sa pôjdu fotiť a aký veľmi kvalitný musí byť fotograf, stačilo im plátno s nejakým pozadím a bolo vybavené všetko v jednom.
Čo na záver? Myslím si, že to boli ľudia s veľkým srdcom a dobrou dušou. Samozrejme, chcel by som ich oboch spoznať lepšie, ale času a veku nerozkážem. ,,Prastarí rodičia nikdy však nezomrú, stávajú sa neviditeľnými.“ (Odin) Zostávajú navždy v našich srdciach. Vieme však už, že život je takýto: Zatiaľ čo prastarí rodičia majú tú česť vidieť naše narodenie a vyrastanie, my sme svedkami ich starnutia a rozlúčky so svetom. Ich strata je takmer vždy prvým zbohom, ktorému čelíme na tomto svete. (Odin) Spomienky na nich a ich slová, ktoré nám niekedy vštepovali, verím, že si zapamätáme navždy a zostanú aj v našich srdciach. To, čo nám zanechali ako dielo ich rúk, verím, že nám Pán zachová a ponechá pre všetky budúce generácie. Ďakujem Vám. Odpočívajte v pokoji!